Po dňoch voľna (po rusky vychodnye) sme sa išli pozrieť na školský život. Najprv sme na porade krátko prezentovali našu školu. Stránka našej školy veľm-veľmi zaujala. A to hneď na prvý pohľad, pretože naši ruskí kolegovia boli potešení skutočnosťou, že obidve školy majú v znaku sovu. Škola v Puškine má za sebou skoro 180-ročnú históriu, v tomto smere je naša 60-ročná ešte iba dieťaťom. Prevádzkujú dve múzeá - dejín školy a Alexandra Sergejeviča Puškina. V nich lektormi sú žiaci. Zoznámili sme sa s triedou piatakov, od ktorých sme priniesli listy pre našich žiakov. Boli sme na otvorených hodinách geografie v siedmom ročníku a matematiky v prvom ročníku. Prvákov bolo 34 !!! Maximálny počet na Slovensku je 22 žiakov v prvom ročníku! Veľmi nás oslovilo, že žiaci chodia do školy v uniformách. Prváčikovia pracovali celú hodinu, vystriedali sa všetky formy - individuálne, vo dvojici, v skupinách. Všetko hladko, bez jediného slovka navyše, s presným dodržaním pokynov od učiteľky. Pri práci vo dvojiciach a v skupinách sa nám veľmi zapáčilo pravidlo, ktoré mali žiaci dokonale osvojené. Po skončení práce sa chytili za ruky a mlčky ich zdvihli nad hlavu, bez slova počkali, kým učiteľka prácu skontroluje. Maximálne efektívne využitie času na prácu. Nakoniec žiaci sami zhodnotili, ako majú zopakované učivo o rovnosti a nerovnosti. Zapojili sme sa do hodín ruského, anglického a nemeckého jazyka.
Popoludní prišlo to, čo sme najviac očakávali. Cesta na najstaršie miesta Sankt Peterburgu, na miesta, kde vzniklo. Viezli sme sa popri Fínskom zálive, videli sme miesta, kde je súčasná výstavba. Keď sme prišli k Neve , srdcia nám začali biť prudšie. Pri jazdeckej soche Petra Veľkého - Mednyj vsadnik, pri Isakijevskom sobore, na Palácovom námestí s Triumfálnym stĺpom a Zimným palácom, v ktorom je Ermitáž, sme skoro ani nedýchali. Na to, aby si človek prezrel Ermitáž, v ktorej sú umelecké predmety z celého sveta, by údajne potreboval 8 rokov. My sme mali problém vybrať si, čomu sa budeme venovať vyše dvoch hodín, ktoré sme mali na prehliadku vyčlenené. Prešli sme cárske komnaty, talianske, nemecké umenie, egyptskú sálu, výstavu impresionistov a práce klenotníka Carla Fabergého. Na objednávku cárskej rodiny Romanovcov vyrobil vyše 50 veľkonočných vajíčok zo zlata, drahých kameňov, slonoviny, perlete. Vnútri sa ukrývalo prekvapenie pre obdarovaného. Tieto šperkové vajíčka patria k najvzácnejším klenotom, sú uznávané celosvetovo ako symbol zlatníckeho umenia a synonymum luxusu.
Predposledný deň priniesol nostalgiu pred blížiacim sa odletom domov. Naplánované boli prehliadky palácov - Jekaterininského v Puškine a Paláca v Pavlovsku. V Jekaterininskom paláci sa nachádza replika známej Jantárovej komnaty, ktorá bola z Ruska vyvezená počas 2. svetovej vojny a doteraz sa nepodarilo ju objaviť. Mali sme šťastie, nakoľko počas turistickej sezóny je čas na prehliadku celého paláca 40 minút. My sme ale mali 80 minút a ako bonus možnosť si Jantárovú komnatu odfotiť, čo pri skrátených prehliadkach nie je dovolené. Park otvárajú o siedmej hodine a palác o dvanástej. Turisti prichádzajú v lete k bráne paláca už ráno, aby sa dostali dovnútra a čakajú teda päť hodín. Palác v Pavlovsku vznikol ako rodinný palác, až neskôr sa zmenil na imperátorský. Sprievodkyňa ho nazvala palácom srdca, pretože bol s láskou vytvorený pre rodinný život.
V predvečer odchodu sa dve krásne mestá s nami lúčili snehom. V ňom nám poslali pokoj a dôstojnosť, keď sme už boli veľmi unavené. Večer dýchol na nás nostalgiou starých ruských filmov, keď sme sa náhlili na tržnicu, za hustého sneženia osvetlené reflektormi zastavujúcich sa áut na priechode pre chodcov. Rozlúčkový večer aj s profesionálne pripravenou večerou bol v reštaurácií, večere počas predchádzajúcich dní nám pripravili s typickou ruskou pohostinnosťou vždy v inej rodine.
Cesta na letisko vedie popri Pulkovskom pahorku. Viezli sme sa po nej poslednýkrát. Keď sme sa viezli v prvý deň z letiska do rodín, dozvedeli sme sa, že to bolo miesto, kde Sovietska armáda držala líniu obrany oddelená od nepriateľskej nemeckej armády iba spomínaným pahorkom a odhodlaním nevydať mesto nepriateľom. Domáci nám povedali, že je to miesto, kde každý milimeter zeme je nasiaknutý krvou obrancov Leningradu, nakoľko život vojaka na takomto mieste sa počítal na minúty. Napriek tejto skutočnosti sa do armády hlásili pätnásť- až sedemnásťroční mladí ľudia - chlapci aj dievčatá, ktorí oklamali odvodové komisie tvrdiac, že majú už osemnásť rokov. Vojnové hrôzy pripomína nielen pamätník na týchto miestach, no aj socha plačúcej židovskej ženy v parku neďaleko školy a vežička na mieste, kde bola šibenica. Tá žena plače od poníženia, plače preto, že nechápe, kto tak kruto zmenil jej doterajší život, prečo musí odísť odtiaľ kde žila, nevediac či sa vráti a stretne so svojimi blízkymi. Za líniu bol zodpovedný generál Chazov, ktorý sa stretol s obyvateľmi Puškina a uvedomil si, koľko civilných osôb zahynulo vo vojne. Prejavil želanie byť pochovaný práve v tomto meste. Na tieto miesta budem tiež myslieť, keď budem klásť kyticu pri pamätníku pod Bôrom. Tým viac, že v tomto roku oslávime 75. výročie od konca 2. svetovej vojny. Pietneho aktu by sa mala zúčastniť najmenej tretina obyvateľov nášho mesta. Rodičia by tam mali vysvetliť svojim deťom, že vzoprieť sa treba zlovôli a svojvôli tých, ktorí ideológiou a manipuláciou znepriateľuj obyčajných ľudí a vedú ich k nenávisti k iným podobne žijúcim ľuďom. Poukázať na hrdinstvo tých, ktorí riešili skutočné problémy a porovnať problémy tohto druhu so súčasnými pseudoproblémami. Priblížiť žiaľ žien, keď sa nevráti manžel, syn, brat, strýko... a nikto nevie, kde a či vôbec je pochovaný. Skloniť sa v pokore pred tými, ktorí priniesli slobodu iným stratiac to najcennejšie - svoj život či zdravie. Keď čítam niektoré vyjadrenia k čomukoľvek na sociálnych sieťach, mám obavy, že je najvyšší čas na učenie sa tolerancii, rešpektu - aj k súperovi, vyjadrenie svojho názoru slušným spôsobom a uvedomenie si toho, že nie vždy všetko skončí podľa našich predstáv, ale zažijeme aj smútok z prehry alebo z toho, že sme nemali pravdu.
Sme vďačné za to, ako sme sa dokázali zblížiť s ľuďmi, ktorých sme videli prvýkrát v živote. V posledných dňoch sme konverzovali rusko-anglicko-slovensky, neuvažujúc o tom, kto z nás ovláda ktorý z jazykov. A rozumeli sme si. Príkladom toho je naša kolegynka angličtinárka Janka. Na otázku, čo by ešte potrebovala odpovedala takto: I need pokupiť podarki for my family.
Z lietadla sme si ešte raz pozreli historické časti - spoznali sme ich podľa lesku zlatých kupol pravoslávnych chrámov - aj veže nových sídlisk, ktoré rastú v okolí mesta. Sankt Peterburg má 5 miliónov obyvateľov - to je toľko ako skoro celé Slovensko.
Ďakujeme pánovi primátorovi Mgr. Igorovi Husovi, na ktorého sme si zvykli ako na zriaďovateľa školy obrátiť sa s našimi potrebami. Pomohol nám prepraviť sa na letisko a späť.
A ako budeme pokračovať? Ak nám všetky okolnosti budú priať, pokračovanie sme rozložili do troch etáp. O rok v marci príde skupinka 4 učiteľov zo školy číslo 606 z Puškina. Prijmeme ich vo svojich rodinách a budeme sa snažiť, aby sme im vrátili ich prijatie u nich. V máji 2021 by mala prísť skupina detí zo spomínanej školy a stráviť okolo siedmich dní v rodinách našich žiakov. V septembri 2021, keď bude v Puškine nádherne, pretože je to mesto parkov, by mali ísť naši žiaci na výmenu do rodín, s ktorými sa budú zoznamovať prostredníctvom dopisovania si a rozhovorov s využitím moderných prostriedkov komunikácie. Poznávacie zájazdy pripravujeme už tradične. A výmena žiakov by priniesla obrovskú skúsenosť všetkým zúčastneným. Prežiť a dorozumieť sa v neznámom prostredí je školou života, prináša možnosť zdokonaliť sa v jazyku, no aj uvedomiť si silu zázemia, ktoré deťom dávajú starostliví rodičia a učitelia.
Mária Šuhajová, Jana Majerová, Ingrid Straková
